O dosahovaní vrcholov

Teraz ako všetci chodíme na skaly, k vode alebo len tak sa skryť do tieňa, som našiel v počítači môj starší text, ktorý bol napísaný po mojom prvom zimnom sólo výstupe na Gerlachovský štít v r. 2018. Jeho čítanie ponúka príjemné schladenie a pár viet k zamysleniu o bezpečnosti v horách.

Spomedzi všetkých vrcholov nachádzajúcich sa v oblúku Karpát, ktorý sa tiahne viac ako 2000 km z rumunska cez ukrajinu na slovensko, niet vyššieho vrcholu ako je Gerlachovský štít. Žiť pod ním v jeho tieni je pre mnohých slovákov každodennou rutinou. Mnohí už ani nevzhliadajú hore k výšinám, ktoré niekoľkým uhranuli či prekliali osudy iným.

Gerlachovský štít bol prvýkrát vylezený v roku 1834 v lete Johhanom Stillom a Martinom Spitzkopfom. V tom roku sa vrchol volal Gerlach. Prvý zimný výstup v roku 1905 bol už na vrchol Františka Jozefa. V priebehu času sa stal Gerlachovský štít nástrojom politickej propagandy či národnej identity až po niekoľkých variáciách mena (Stalinov štít, Slovanský štít) sa z neho znova stal Gerlachovský štít, ako ho poznáme dnes.

Odkedy som prvý krát vedome vnímal túto horu vypínajúcu sa nad mestom v ktorom som vyrastal existovala túžba stáť na jeho vrchole. Toto však ostávalo do leta 2017 len v predstavách kedy po 3 hodinách a 20 minútach som stál na vrchole.

Vtedy niekedy sa zrodila myšlienka o výstup v zimnom období. Štatisticky má za 120 rokov gerlach na svedomí 60 ľudských životov. Pri každom výstupe je nutné kráčať s rešpektom. Nie len k hore ale hlavne k vlastnému zdraviu. Prvý sólo pokus skončil neúspešne. Skorý ranný začiatok nezaručil, že riziko bude na akceptovateľnej hranici a tak približne 250 m pod vrcholom sa nedalo pokračovať. Teda ... možno by sa dalo a možno by sa nič nestalo. Lavinózne vyzerajúci svah by udržal a vrchol by bol dosiahnutý. No to je krása neznámeho. Nikdy netušíš čo by skutočne mohlo byť. A keďže dosiahnutie vrcholu je možnosť, ale vrátiť sa dole je povinnosť, rozhodol som sa obrátiť.

Na sobotu 14. apríla 2018 boli hlásené ideálne podmienky. Slniečko, niekoľko dní bez zmeny počasia a bez sneženia indikovali nízke lavínové nebezpečenstvo. Západne otočený svah batizovského žľabu je do toho všetkého ďaľšou výhodou. Jediným mínusom toho výstupu bolo, že musí byť znova sólo. Moji lezecký parťáci boli mimo Tatier a chalana, ktorý sa ponúkol že pôjde so mnou, som z bezpečnostných dôvodov odmietol. Radšej budem riskovať sám ako nechať niekoho iného riskovať môj život.

Štart ráno bol naplánovaný na 4 hodinu z Vyšných Hagov. Klasickou cestou k batizovskému plesu a na vrchol. Vyraziť z popradu sa mi podarilo až okolo 4:20 keďže predošlý večer bol spoločensky náročnejší ako som si pôvodne myslel.

Jaro má svoje čaro. Ako v zime sú všetky vôňe a farby utlmené závojom chladu a snehu na jar všetko ožíva a začína existovať iný svet. Tak približne vyzeral les pri prvých kilometroch chôdze. Osamotnený chodec za tmy s prenikavou vôňou živice a silíc cíti tajomnosť tohto miesta ktoré sa odhalí len do tej diaľky ako kužeľ jeho čelovky dosvieti. Táto tajomnosť spôsobuje napätie, kde aj stan s reflexnými prvkami schovaný v lese sa stáva neznámym objektom pri ktorom je potrebná maximálna opatrnosť (teda, dokým zistíš, že to je len stan). Pri prechode nad pásmo lesa v kosodrevine prvé svetlo začalo osvetľovať vrcholy hôr odhaľujúc bezoblačnú oblohu. Fotograf by nazval tento východ slnka gýčom no pre mňa nebolo väčšej radosti. Aj napriek pulzujúcej bolesti hlavy a nestabilnému snehu na chodníku podo mnou. Ten sneh tiež odhalil, že v ten deň nie som prvým kto tam kráča. Východ slnka prebehol nenápadne. Vlastne, na jednom mieste som zastal aby som nasadil mačky a než som ich nastavil a zaviazal slnkalúče ožiarili moju tvár. To vlastne bolo vôkol už batizovské pleso vo výške 1884 m.n.m.. Tam som obehol raňajkujúcich turistov a keďže na moje raňajky som si stihol dať mrkvový koláč pokračoval som bez zastavenia.

Batizovskou próbou na Vrchol

Ďalšia časť bola takzvaná batizovská próba. Takpovediac jediná technická časť cesty kde v plnej zbroji (mačky čakan) je nutné preliezť sieť rebríkov a kramlí. Z predošlého pokusu mi bolo známe topo a tak bez som sa dostal problémov do posledného úseku cesty. Približne 45° batizovského žlabu. Od tejto chvíle až po vrcho to bolo len o troch pohyboch. Noha-Noha-Cepín. A tak stále ... noha-noha-cepín, noha-noha-cepín, technickejší úsek, ľahší úsek, noha-noha-cepín ... až bol predo mnou kríž a v tej chvíli bolo jasné, že vyššie cesta nevedie. Toto je vrchol, toto je najvyšší bod Slovenskej Republiky s nadmorskou výškou 2655 m.n.m..

V baťohu boli okrem bežných vecí aj budhistické vlajočky, ktoré som zavesil na najvyšší vrchol. Ten pohľad, hoci pre niekoho môže byť paradoxný, mňa fascinoval. Budhistické vlajky na kresťanskom kríži. Odvážne? Možno, no hory sú, boli a snáď vždy budú miestom, kde neexistujú rozdiely a kde základom je tolerancia. Aké by to bolo ak by lezci boli aj dnes vnímaný ako banda outsiderov spoločnosti tak ako to bolo pred 50 rokmi? Preto náboženská symbolika a netolerancia je len ideou, ktorá v tej výške stráca na platnosti. Po 45 minútach čakania na vrchole prišla skupina dvoch čechov s vodcom, ktorí mi spravili „vrcholovku“ a ja som sa mohol vydať na zostup. Dosiahnuť vrchol je len ľahšia polovica úspechu ako povedal Ed Viestrus. Pri zostupoch sa stávajú nehody častejšie ako pri výstupoch. Možno je to spôspobené „syndrómom koňa“, kedy každý chce byť vo svojej „stajni“ čo najskôr, spolu s vyčerpaním. A tak rutina noha-noha-cepín nadobúda ďalší rozmer.

Cesta dole - dôležitejšia polovica úspechu

Pri ceste dole som prechádzal okolo 20-30 lezcov. Samotných, s vodcom alebo s pseudo-vodcom. Toto je misto kedy tolerancia musí ustúpiť zdravému rozumu a bezpečnosti. Okolo mňa prešla jedna poľka, ktorá mala na lane 3 klientov, a nepostupovala metodicky správne. Vodca ktorý bol v mojom závese sa s ňou dal do hádky. Človek, ktorý ohrozuje svoj život je nezodpovedný. Človek, ktorý ohrozuje svojím nesprávnym prístupom životy ostatných je blázon a tí sú v horách najnebezpecnejší. Okrem tohto incidentu zostup prebehol v poriadku až na technické komplikácie pomaly sa topiaceho snehu, ktorý sťažoval zostup a v ktorom som sa zabáral po pás.

O čom je život ak nie o dosahovaní vrcholov? Každý máme svoj ktorý chceme dosiahnuť. Nemusí byť reálny. Možno úloha v škole, sen do budúcna. Vrcholy ktoré lezieme nie sú len ľad a skala. Vrcholy ktoré lezieme sú vytvorené z túžieb a snov, ktoré nás ženú čoraz vyššie a ďalej. Vrcholy ktoré lezieme sú viac subjektívny myšlienkový konštrukt ako objektívna vec. Sú to naše zidealizované predstavy.

Text a fotografie: Tomáš Javorský

0 komentářů

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *