Adršpach Highline Meeting

Poznáte tú rutinu, cez týždeň do práce, zvládnuť tých 1756 kliknutí myšou a potom na víkend príde najaká akcia, možnosť na chvíľu odísť z mesta do prírody. Tento týždeň nebol ničím iný. Akcia na ktorú sme sa chystali v piatok špeciálna bola. Tou akciou bol AHM, Adršpach Highline meeting. Táto akcia má v CHKO Broumovsko dlhoročnú tradíciu a spolu s Medzinárodným Horolezeckým Filmovým Festivalom v Teplicích nad metují a Ádrkrosom (bežecká súťaž naprieč adršpašskými skalami) patrí medzi naše letné festivalové highlighty na severovýchode čiech. V následujúcich pár riadkoch sa pokúsim chronologicky zhrnúť príhody a zážitky neobvyklej trojice. Študentky FTVS (Anežka), miestneho borca (v tomto prípade borkyne - Aničky) a instruktora z Daily Adventures (ktorý je aj autorom tohto textu).

Text a foto: Tomáš Javorský

Všetci vieme, že priamo úmerne s cestujúcim počtom osôb narastá náročnosť koordinácie vzájomného odjazdu. Prekvapivo toto nebol vôbec problém a v dohodnutom čase sme všetci odchádzali z Prahy. Cesta prebehla rýchlo. Každý sme doplnili zásoby (rozumej 3 flaše vína a makovník) a okolo 10 večer boli v Adršpachu. Niekedy je náročné naskočiť do rozbehnutého vlaku, ale nám sa to podarilo a teda sme išli spať o 2:30 ráno.

Ráno po výdatných raňajkách a (hlavne) kafíčku so slnkom nad hlavami bola naša ďalšia cesta jasná. Skaly, pieskovec, lezenie, špáry .... . Vôjsť do Adršpachu aj po niekoľký-krát je pre mňa ako vôjsť do Narnie. Ani siahodlhé slohy, opisy, nemôžu popísať čo sa tam v skutočnosti nachádza. Masívne skalné veže, obklopené ihličnatými lesmi, kde sa živá a neživá príroda predbieha vo výške. Pri prvých krokoch v lese sa zmení rozpálený suchý vzduch na chladný lesný presiaknutý vôňami lesa. Po ďalších pár krokoch sa zjavia prvé skalné veže, ktoré svojím tvarom fascinujú horolezcov od r 1923. Naša prvá cesta bola kratučká a jednoduchá 4 v rajbase (cesta, ktorá je položená a svojím sklonom nedosahuje 90°), kde sme mali možnosť si prvýkrát s Anežkou chytiť Adršpašský pieskovec. Je to úplne iný pocit. Ten piesok sa drolí. A teda každá noha vyzerá, že skĺzne. No ono to drží. A tak po prvej ceste nadledovala druhá cestas názvom „Severní“ na vežu Dafné (VIIa), ktorú som si potom ako tretiu cestu v poradí vytiahol.

Zlatým klincom bola posledná cesta, ktorú sme v ten deň liezli s názvom „Papouščí spára“ na vežu Papoušek (VIIc). Túto cestu nám vytiahla Anička. Fascinuje ma jej odvaha. Cesta dlhá viac ako 30m a s prvým kruhom vo výške 23m. Do tejto výšky bolo moźné využiť len jednu erárnu smyčku a jednu smyčku založiť. Po zdolaní 23m dlhej špáry nasledovala čerešnička na torte... Rajbasové lezenie s neexistujúcimi rukami. Po jednom odsadnutí som bol schopný zdolať túto cestu aj ja. Anežka sa po dvoch pokusoch rozhodla, že si túto cestu vylezie neskôr. Papoušek a špáry hryzú, takže ponaučenie po tomto lezení je, že do špár nikdy s kráťasmi. Bolí to. Vlastne, špáry bolia. Ale pocit po dosiahnutí vrcholu tej veže je na nezaplatenie. To ticho, izolovanosť od davov prechádzajúcich len pár stovák metrov medzi skalami a kľud stoja za to.

To už čas pokročil a my sme sa s Anežkou chceli ísť pozrieť na finále trickline cupu. Anička ostala v skalách a my sme došli na zámoček aby sme zistili, že sme prišli neskoro. Tak, čo ďalej vie ponúktnuť Highlineový festival, čo sme ešte neskúsili? Samozrejme - Highline a Slackline. Kto stál na slackline vie, že chôdza po nej sa zakladá na jednom dôležitom princípe. Sebakontrole. Človek musí na chvíľu prestať myslieť na okolie a jediný pohyb, ktorý je dôležitý je urobiť v úplnom kľude ďalší krok. Tento kľud sa mi na Highline nájsť nepodarilo. Desiatky ľudí, hlasná hudba alebo pobehujúce detí mi ten stav mysle nájsť nepomohli. Ako bolo povedané v jednom slacklinerskom filme... „Highline sa podobá na slackline. Najdôležitejší aspekt je zmena prostredia. Je to ako prejsť z 3D reality do 2D.“ Ja som tento prechod v prostredí zámečku nedal. Namiesto toho som sa vrátil na zem a prešiel si zopár longline (od 25m do 40m) s tým, že na ďalší deň pôjdem skúsiť Highline na Křižáku (Křížový vrch). Okrem lajnovana a lezenia sme sa ešte zúčastnili prednášky o expedičnom lezení v 60 rokoch minulého storočia a koncertu Xaviera Baumaxy. Náročný deň sme ukončili spoločenským programom v Stodole.

Alebo, že by sme ho neukončili? Spať sme sa vybrali pomerne skoro. Už pred polnocou. No to sme nevedeli, že o tretej nás zobudí búrka. Keďže sme stan nemali,  tak po pár minútach na nás začalo pršať aj napriek mohutnej korune stromu nad nami na nás. Môj prvý nápad bol vziať si bivakovací pytel, veď to prejde, no po asi desiatich minutach v bivakovacom pytli a spácaku s komfortom do 3°C som pochopil, že pohodlnejšie sa bude spať pod strechou terasy neďalekého penziónu. Tam sme sa ráno zobudili, dali si raňajky a (hlavne) kávu. Obsluha a všetci zamestnanci sú lezci a tak mali pre naše núdzové prespatie pochopenie. No keďže v noci pršalo na piesku tak bol prístup na Highline obmedzený. A tak sa náš výlet v to ráno predčasne skončil.

Hore zdar!

Tomáš

Zaujalo ťa lezenie na skalách? Alebo by si si chcel vyskúšať slackline? Tak neváhaj a  napíš námna info@daily-adventures.cz alebo na tomas.javorsky@daily-adventures.cz.

0 komentářů

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *